Určite ste všetci počuli vetu: „Chovám si hada na prsiach!“ Je zaujímavé, aká je táto veta univerzálna. Dá sa použiť v toľkých situáciách a to, keď chceme niečo povedať ironicky, alebo doslova, ale bohužiaľ mnohokrát sa používa práve na pomenovanie niečo negatívneho, čo vás zasiahlo a to práve v tom mieste, kde si toho hada chováte.
Koľkokrát v živote ste sa stretli s falošnosťou, pokrytectvom a hraním divadielka? A koľkokrát sa vám podarilo už toto divadielko odhaliť? Spomeňte si na tie čísla. Je to až žalostne smutné, že mnohokrát hada neodhalíte ak sa pohybuje aj vo vašej tesnej blízkosti. Neodhalíte ho preto, pretože to buď neviete, alebo sa to snažíte prehliadať. Ibaže ďalšou otázkou je dokedy?
Raz určite otvoríte oči dostatočne na to, aby ste si všimli, že niektorí ľudia z vášho okolia nehrajú práve najčistejšiu hru- to je v tom prípade ak neviete túto falošnosť (pokrytectvo...) odhaliť, ale čo v tom prípade ak to prehliadate? Verte tomu, že raz určite príde výbuch! Výbuch poriadneho množstva emócií a k pretečeniu pohára, ktorý sa napĺňal každým pokusom prehliadnuť to, ako niekto ku vám pristupuje. Je to zákon akcie a reakcie. Jedna vec ovplyvňuje druhú a teda, je to vzťah priamo úmerný.
„Jedného dňa som tu a druhý deň tu už byť nemusím!“ Koľko krát ste počuli už túto vetu z úst rôznych ľudí, prípadne ste si ju sami povedali? Väčšinou použijeme túto frázu vtedy, keď plánujeme niečo dlhodobejšie a ani my sami nevieme, či to má vlastne nejakú budúcnosť. Presne tak- povedzme si pravdu. Naše životy sú bohužiaľ pominuteľné každým dňom, pretože môže prísť niečo, čo nás oddiali od plánov budúcnosti.
Jednoznačne najhoršia je smrť. Možno bude tento článok určitým spôsobom ponurý, nebudete ho chcieť dočítať do konca, ale aj to je súčasťou života človeka. Smrť je tým, čo nám berie ilúzie o tom, aké by to bolo dokonalé, keby boli niektorí ľudia ešte stále medzi nami. Smrť blízkeho človeka je ešte o to horšia, že práve k tomuto človeku sme boli priklonení viac ako k iným „blízkym“ ľuďom a práve oni boli tou našou budúcnosťou.
Určite mi dáte za pravdu, že smrť vlastného dieťaťa je tým najhorším, čo sa môže stať. Smrť dieťaťa vtedy, ak ho prežije jeho vlastný rodič... Je to skutočne veľmi smutný príbeh, ktorý vie život napísať. Osobne sa do toho neviem poriadne vžiť, ale určite je to to najhoršie, čo človeka môže postretnúť. Práve vtedy, keď sa daná osoba začne osamostatňovať, objavovať krásy života príde neočakávaný koniec. Prečo? Osud to tak chcel, zariadil alebo to bola nehoda, ktorá sa mala stať, aby nás posunula ďalej? Skúste si sami odpoveď na tieto otázky.
V každom prípade koniec života blízkeho človeka je ťaživý, hrozný, čierny a týchto spomienok sa treba čo najskôr zbaviť. Netreba zatrpknúť vo svojom vnútri, netreba sa izolovať od vonkajšieho sveta (aj keď niekoľko dní skutočne pomôže) ale treba to „rozchodiť“. Treba si hlavu zamestnať niečím iným, niečím, čo nám pomôže myšlienky odpútať od danej osoby. Je to enormne ťažké, to isto uznáte a všetky veci s ktorými prichádzal do styku zosnulý vám ho budú pripomínať, no jedno je isté! Žiadna izolácia a hlavne veľa veľa času pomôže v tom, aby ste sa cez to preniesli...
Aj takéto príbehy v živote každodenne zažije na svete mnoho ľudí. Prečo? Pretože je to určité naplnenie osudu človeka? Znova si skúste na toto odpovedať sami. Držím vám palce pri odpovedaní na tieto otázky a hlavne, všetkým, ktorí akokoľvek trpia, aby sa po čase aj v ich životoch objavilo slnko, ktoré budú môcť znova vnímať vo svetlej a nie tmavej farbe. DRŽÍM PALCE!
P.S.: Článok vznikol na základe toho, že poznám niekoho, kto vyššie spomínaní „príbeh“ zažil. Aj keď si to možno neprečíta, držím mu palce a prajem úprimnú sústrasť, aby sa cez to preniesol a aby vedel znova žiť! Každá búrka raz pomienie!
