Zamysleli ste sa niekedy nad tým, čo vám v živote nechutí, alebo ako ľudovo povedané "vám nie je po srsti"? Nie? Tak možno je na to najvhodnejší čas, pretože ak vás vnútorne zožiera neistota a nestabilný vnútorný svet, vedzte, že je na čase spraviť si stabilné hranice.
Ako isto viete, už dávnejšie som tu písal čosi o posunutých hraniciach v ľudských vzťahoch. Dnes pri počúvaní piesne od Zuzany Smatanovej- Prvý krok som prišiel na to, že človek si môže skladby interpretovať po svojom. Vlastne, aby som bol presnejší. Je jasné, že interpretácia skladby je na každom osobitne, ale v časoch najväčšej duševnej a vnútornej krízy sa tieto pocity zintenzívňujú. Že ako? Ak nerozumiete, možno vám vnesie do rozhodovania sa o tom, komu v živote podať a komu nepodať ruku práve toto drobné zamyslenie. Zamysleli ste v živote nad tým, komu vo svojom okolí najviac dôverujte a koho beriete, že existuje a viac sa s ním nezaoberáte? Niekedy nie je od veci pozrieť sa na svoje problémy z tohto hľadiska, pretože osobnosť- ako človek samotný, funguje ako bio- psycho- sociálny model a teda je ovplyvňovaný zdravím, svojou duševnou pohodou a samozrejme spoločnosťou, ktorá má nemalý vplyv na všetky predchádzajúce sféry.
Kedysi dávnejšie som niekde zhliadol jedno príslovie. Klamal by som, keby som ho chcel napísať v celom znení, tak sa ho pokúsim pár slovami opísať. Zoberte si oblek. Normálne oblek, ktorý sa používa pri rôznych slávnostných príležitostiach. Teraz si predstavte opicu, ktorú do toho obleku oblečiete. Síce bude mať na sebe niečo elegantné, čo sa hodí trebárs aj do spoločnosti, no mali by sme mať na pamäti, že stále je to len opica a navlečením do šiat sa z nej človek- pán nestane.
V reálnom živote je to presne tak isto. Všímam si, že čoraz častejšie sa v mojom okolí objavujú ľudia, ktorí nie sú v skutočnosti tými, ktorými boli kedysi dávnejšie. Zisťujem, že aj napriek tomu, že mnoho ľudí chodí v značkovom oblečení a dostatočne to prezentujú, nesprávajú sa príliš značkovo. Je v poriadku, že majú oblečenie také, aké majú, koniec koncov, strašne dávno sa pomocou šiat určovalo aj postavenie v spoločnosti, no v mojom malom výkriku do tmy ide skôr o charakter človeka, ktorý je ukrytý za prehnitou maskou...
"Časy sa menia a všetko má svoj význam", opakujem si vždy, keď stojím pred dôležitým rozhodnutím, alebo niečim, čo ma núti premýšľať o tom, čo bude niekedy v budúcnosti. Hovorí sa síce, že človek by sa nemal zamýšľať nad tým, čo bude, ale mal by žiť pre konkrétny okamih, ale... Ja sa asi nikdy nezmením!
Keď ma pred dvoma týždňami vo štvrtok doviezol autobus na stanicu v Prešove, opäť po dlhšom čase som pocítil, že som sám v cudzom meste. Kedysi známe budovy, ktoré pozerali na mňa počas desiatich mesiacov mi prišli zrazu cudzie a ani vzduch v meste mi nevoňal tak ako kedysi... Na svoj vek by som mal byť už samostatný, ale zatúžil som nastúpiť opäť do autobusu, ktorý so sebou priniesol vôňu môjho rodného mesta. Haha, aj veľmi príjemný zvuk dverí, ktoré sme s kamarátkou počúvali každý týždeň ráno v pondelok... O tom potom ;)
Všetkým, čím si človek prejde ho utvára. Utvára na taký obraz, aby sa stal silnejším človekom. Mrzí ma, že občas mi dlhšie trvá, kým sám seba presvedčím, že všetko bude v poriadku. Mrzí ma, že sa už nevrátia tie chvíle, ktoré som opäť prežil a tiež ma celkom trápi, že to čo bude už nebude také ako bolo. Som v bakalárskom ročníku, kedy je potrebné (ani nie potrebné, ako skôr vtieravé) uvažovať o tom, čo bude ďalšom semestri.
Možno zbytočnosť sa zamýšľať nad tým tak skoro ale moja povaha sa asi nikdy nezmení. Je potrebné, opäť sa prepnúť do nového režimu, ktorý so sebou nový semester prináša. Pripraviť sa na nové okamihy, dať si pozor na nových(ale aj tých starých) ľudí a vyštartovať po všetkých príležitostiach, ktoré sa objavia. Momentálne som zmätený a neviem čo bude lepšie. Možno príde rozhodnutie časom, ale v každom prípade, ak niekto povie, že sa nič nezmenilo, klame. Teda z jeho pohľadu sa nič nemení, no z môjho... To by som asi nebol ja, keby sa neustále niečo v mojom živote nemenilo.
Človek si sám určuje miesto, z ktorého sa bude na život pozerať. Sám si určuje ako sa k nemu budú ľudia správať a na základe toho sa bude správať aj on k nim. Ja som sa znova posunul na iné miesto, odkiaľ budem mať znova iný pohľad na svet. Treba snáď už len povedať, aby ste držali palce, taktiež držím palce ja všetkým, čo majú pred sebou znova niečo nové... Len mi odpovedzte na jednu otázku. Kedy sa človek naučí vnímať zmeny v živote tak ako prichádzajú a nebrať ich ako konečné riešenie? Kedy sa aj ja naučím narábať so všetkým čo príde a využiť to vo svoj prospech? Najskôr po mnohých úspešných aj neúspešných štartoch...
Som unavený... Niekedy sa hodí skôr výraz šialene unavený! Ten, kto pracuje s ľuďmi a prichádza s nimi do každodenného kontaktu, tak vie o čom hovorím. Odoberajú tak neskutočne veľa energie a ešte ak sa objaví vhodná kombinácia hlúposti a bezohľadnosti, tak je dokonalý človek na svete. Nehovorím, že ja som bezchybný, ale niektorí by si mohli občas vstúpiť viac do svedomia a uvedomiť si, že aj my sme len ľudia, presne tak ako oni. Len, škoda o tom viac písať... Takže som unavený. Ale s dokonalým pocitom na duši.
Po robote (čuduj sa svete, ešte som mal chuť sa prechádzať!) som sa vybral na neďalekú zastávku pešo. Autobus spred obchodného domu mi ušiel o osem minút skôr. Zvyčajne je to moja chyba. Náhlim sa ako blázon a keď dobehnem na zastávku, trkne mi, že je týždeň a nie víkend a autobus ide o čosi skôr. V podstate som sa chcel aj prejsť, nebola až taká zima a čerstvý vzduch padol vhod. Potreboval som aj tak popremýšľať nad dnešným dňom.
Dážď... Dnes sa mi naskytol už druhý krát podobný pohľad. Opäť sedím na stoličke v kuchyni- pohľad upieram von balkónom, a vraciam sa, akoby sa udialo de ja vú, k tomu, čo som videl ráno. Tiež pršalo. Prvý júnový deň, deň detí, poznámky z ontogenetickej psychológie na stole, hrnček s čajom (aj keď by bodla káva) v nedohľadne a mačka niekde mimo. Pochmúrny čas na písanie, na učenie, premýšľanie... Človek nevie, čo by od radosti mohol robiť.
Zastavili ste sa a zamysleli ste sa dnes, že v podstate je to už pol rok v roku 2012? Uvedomili ste si ako veľmi rýchlo ten čas prešiel a vy ste prežili množstvo zmien? Určite nie... Však koniec koncov ani ja by som nebilancoval, keby som nepozrel do kalendára a všetko spätne nezhodnotil. V tejto dobe je smutné, že človek nemá čas ani na také jednoduché úkony ako premýšľanie. Zamyslite sa, kedy ste naposledy pasívne oddychovali a hodnotili svoj život. To pekné, menej pekné a všetko čo sa vám postavilo do cesty- či to malo význam alebo nie.
Ja viem. Mal by som sa učiť. Počúvam to z každej strany a hlavne to počúvam vo svojej hlave, vo svojom vnútri, ktoré mi tak urputne hovorí, aby som sa konečne vypadol učiť sa a netrčal na tom balkóne. Denne mi myšlienka na to, koľko strán mi ešte ostáva napadne nespočetne veľa krát. Najhoršie na tom však je to, že počas skúškového si nemôžem ani poriadne vydýchnuť, pretože celý deň je iba o presedení v izbe a nasávaní informácií z papierov... Pravdu povediac... Už mi to tak trošku lezie na nervy. Keby som si nešiel za svojim cieľom a neustále sa nedvíhal na nohy z tej zúfalej pozície, že sa mi nič nechce a nemám chuť sa učiť, tak to asi zabalím, zbalím si svojim pár "švestek" a idem do sveta. Lenže drží ma tu viac ako len učenie...
Podstata všetkého je v balkóne. Komu by to bolo napadlo, že podstatou nejakého článku môže byť balkón. Je síce pravda, že nejde presne o objekt balkón, ale to čo som z neho videl a cítil. Okrem západu slnka, ktorý je už bežne poznačený panorámou panelákov (ktorá ma už po toľkých rokoch vôbec nevyvádza z rovnováhy) som tiež zacítil príjemný vánok, v ktorom sa niesla jemná kvetinová vôňa. Ktovie... Možno to boli skutočne kvety alebo to bola len dokonalá náhražka v podobe aviváže. Jedno je však isté. Upriamil som pohľad tam dole...
Poznáte to... Niečo, alebo myšlienky na niekoho vám neustále krúžia nad hlavou a vy sa ich nemôžete za žiadnu cenu zbaviť. Ako veľmi sa snažíte zbaviť sa týchto myšlienok? Stále vám "lietajú nad hlavou" a rozmýšľate, čo vám chcú povedať? Prečo sa ich vlastne snažíme odstrániť "sponad hlavy" a čo tým vlastne získame?
Klasické otázky, ktoré sa vynoria spolu s množstvom problémov. Jedným z možných vysvetlení by bolo pustiť si nižšie priloženú pieseň od Zuzky Smatanovej- Nad hlavou a odpovede na vaše otázky by ste si rovno mohli vypočuť a nie ich čítať v nejakej amatérskej forme. Skúsim sa pozrieť na tie svoje myšlienky z môjho hľadiska a skúste v to hľadať možno inšpiráciu, možno zábavu.
Život človeka sa mení zo dňa na deň. Veľakrát ma v mojom okolí prekvapia ľudia s novými informáciami o tom, čo majú v živote nové. Jedna chystá v dohľadnej dobe svadbu, druhá sa pripravuje na dieťa a tretia plánuje ukončiť svoje štúdium na vysokej škole, aby sa mohla vybrať do zahraničia, skúsiť niečo nové- nejaký ten nový život. Život každého jedného z nás má totiž svoje vlastné tempo.
Pri počúvaní piesne od Johna Mayera- Waiting on the world to change som sa zamyslel nad tým, že v podstate všetci očakávame, kedy sa svet konečne zmení. Ibaže svet sám od seba nebude meniť svoju vlastnú tvár a v podstate musíme určiť smer tejto zmeny svojim vlastným konaním. Niekedy je to ale trošku menší problém, pretože všetci sme len obyčajní ľudia z mäsa a kostí a nedokážeme posunúť veci takým smerom, akoby sme sami chceli.
„Ako je to možné?“, pozeral som sa na monitor notebooku s touto otázkou. Mal som otvorený internetový prehliadač, tak ako každý večer a v rámci môjho prehliadania nových udalostí vo svete kliknem aj na pár stránok. Najnovšie prehliadače vám ponúkajú históriu prehliadaných stránok v takom poradí ako často ich navštevujete. V tom mojom sa na prvé miesto dostali stránky, na ktoré by som sa nepozrel nikdy viac od istých udalostí, ktoré sú tiež súčasťou života. Ale predsa. Stále na nich klikám a snažím sa nájsť inšpiráciu.
O čom je reč? Určite poznáte ten pocit, keď niekto z vášho okolia prežije nejaký úspech. Je jedno, či sa z toho úspechu úprimne radujete alebo nie, v každom prípade to vo vás prebudí akýsi systém, ktorý hovorí, aby ste boli aktívni aj vy sami. A prečo?
Zo šuflíka vyťahujem svoj zápisník (diár), aby som v ňom nalistoval niečo múdre- nejaký ten recept na to, ako zmeniť tento dnešný svet. Otvorím, zvedavo do neho nazriem a okrem vlastných plánov- niekedy až príliš trúfalých plánov, ktoré mám na ďalší týždeň, tam nič zvláštne nevidím. Žiaden návod ako zmeniť v priebehu jedného dňa, pri najlepšom z noci do rána, svet. Opäť diár sklamane zatváram a vraciam sa ku svojim rutinným činnostiam, ktoré s obľubou odškrtávam vždy po vykonaní. Ach, aký je to krásny pocit, keď si môžem sadnúť do kresla a rozmýšľať nad tým, čo naplánované som vykonal.
Podľa toho, čo si môžete prečítať asi usúdite, že som striktne zásadový človek, ktorý ale dosť často prokrastinuje. Prokrastinácia je najnovší výraz pre odkladanie činností zo dňa na deň (v minulosti veľmi dobre vedeli, prečo hovorili: „Čo môžeš urobiť dnes, neodkladaj na zajtra“) a to až dovtedy, pokiaľ sa vám tých odložených činností nenakopí toľko, že sa v nich pomaly nevyznáte. V prípade prokrastinácie nejde ani tak o to, že ich nespravíte... Spravíte ich, ale až po dlhšom čase. Čo ale robiť, aby sme tomu predišli?
Stalo sa vám už niekedy, že ste sa v kníhkupectve pristihli pri tom, ako nechápavo pozeráte na obálku knihy a hlavou vám víria myšlienky, ako niekto niečo takéto mohol vydať a nie to ešte napísať? Vedzte, že mne sa to stáva v poslednej dobe dosť často. Aj keď nie som literárny kritik a mám od neho poriadne ďaleko (pravdu povediac, ani by som ním nechcel byť), moje laické oko mi mnohokrát napovie, ktorá kniha je, alebo nie je dobrá.
V súvislosti s týmito myšlienky sa chcem trošku povenovať zbytočným a nadbytočným množstvám kníh, ktoré si aj tak nikto neprečíta a tiež zaberaniu miesta, ktoré „noví, začínajúci“ autori veľakrát berú tým, ktorí skutočne na to majú. Keby sme mali spočítať všetky knihy, ktoré každoročne vyjdú v našich kníhkupectvách, počítali by sme ich na tisíce. Niekde som tuším aj zazrel určité štatistiky aj o tomto, ale určite tie čísla neboli malé.
Určite ste všetci počuli vetu: „Chovám si hada na prsiach!“ Je zaujímavé, aká je táto veta univerzálna. Dá sa použiť v toľkých situáciách a to, keď chceme niečo povedať ironicky, alebo doslova, ale bohužiaľ mnohokrát sa používa práve na pomenovanie niečo negatívneho, čo vás zasiahlo a to práve v tom mieste, kde si toho hada chováte.
Koľkokrát v živote ste sa stretli s falošnosťou, pokrytectvom a hraním divadielka? A koľkokrát sa vám podarilo už toto divadielko odhaliť? Spomeňte si na tie čísla. Je to až žalostne smutné, že mnohokrát hada neodhalíte ak sa pohybuje aj vo vašej tesnej blízkosti. Neodhalíte ho preto, pretože to buď neviete, alebo sa to snažíte prehliadať. Ibaže ďalšou otázkou je dokedy?
Raz určite otvoríte oči dostatočne na to, aby ste si všimli, že niektorí ľudia z vášho okolia nehrajú práve najčistejšiu hru- to je v tom prípade ak neviete túto falošnosť (pokrytectvo...) odhaliť, ale čo v tom prípade ak to prehliadate? Verte tomu, že raz určite príde výbuch! Výbuch poriadneho množstva emócií a k pretečeniu pohára, ktorý sa napĺňal každým pokusom prehliadnuť to, ako niekto ku vám pristupuje. Je to zákon akcie a reakcie. Jedna vec ovplyvňuje druhú a teda, je to vzťah priamo úmerný.
„Jedného dňa som tu a druhý deň tu už byť nemusím!“ Koľko krát ste počuli už túto vetu z úst rôznych ľudí, prípadne ste si ju sami povedali? Väčšinou použijeme túto frázu vtedy, keď plánujeme niečo dlhodobejšie a ani my sami nevieme, či to má vlastne nejakú budúcnosť. Presne tak- povedzme si pravdu. Naše životy sú bohužiaľ pominuteľné každým dňom, pretože môže prísť niečo, čo nás oddiali od plánov budúcnosti.
Jednoznačne najhoršia je smrť. Možno bude tento článok určitým spôsobom ponurý, nebudete ho chcieť dočítať do konca, ale aj to je súčasťou života človeka. Smrť je tým, čo nám berie ilúzie o tom, aké by to bolo dokonalé, keby boli niektorí ľudia ešte stále medzi nami. Smrť blízkeho človeka je ešte o to horšia, že práve k tomuto človeku sme boli priklonení viac ako k iným „blízkym“ ľuďom a práve oni boli tou našou budúcnosťou.
Určite mi dáte za pravdu, že smrť vlastného dieťaťa je tým najhorším, čo sa môže stať. Smrť dieťaťa vtedy, ak ho prežije jeho vlastný rodič... Je to skutočne veľmi smutný príbeh, ktorý vie život napísať. Osobne sa do toho neviem poriadne vžiť, ale určite je to to najhoršie, čo človeka môže postretnúť. Práve vtedy, keď sa daná osoba začne osamostatňovať, objavovať krásy života príde neočakávaný koniec. Prečo? Osud to tak chcel, zariadil alebo to bola nehoda, ktorá sa mala stať, aby nás posunula ďalej? Skúste si sami odpoveď na tieto otázky.
V každom prípade koniec života blízkeho človeka je ťaživý, hrozný, čierny a týchto spomienok sa treba čo najskôr zbaviť. Netreba zatrpknúť vo svojom vnútri, netreba sa izolovať od vonkajšieho sveta (aj keď niekoľko dní skutočne pomôže) ale treba to „rozchodiť“. Treba si hlavu zamestnať niečím iným, niečím, čo nám pomôže myšlienky odpútať od danej osoby. Je to enormne ťažké, to isto uznáte a všetky veci s ktorými prichádzal do styku zosnulý vám ho budú pripomínať, no jedno je isté! Žiadna izolácia a hlavne veľa veľa času pomôže v tom, aby ste sa cez to preniesli...
Aj takéto príbehy v živote každodenne zažije na svete mnoho ľudí. Prečo? Pretože je to určité naplnenie osudu človeka? Znova si skúste na toto odpovedať sami. Držím vám palce pri odpovedaní na tieto otázky a hlavne, všetkým, ktorí akokoľvek trpia, aby sa po čase aj v ich životoch objavilo slnko, ktoré budú môcť znova vnímať vo svetlej a nie tmavej farbe. DRŽÍM PALCE!
P.S.: Článok vznikol na základe toho, že poznám niekoho, kto vyššie spomínaní „príbeh“ zažil. Aj keď si to možno neprečíta, držím mu palce a prajem úprimnú sústrasť, aby sa cez to preniesol a aby vedel znova žiť! Každá búrka raz pomienie!
Kde je ten koniec? Ešte koľko? Toto sú bežné otázky, ktoré si kladieme, keď stojíme pred dosiahnutím nejakého cieľa. Tieto otázky si kladu predovšetkým študenti, ktorí sa nevedia dočkať vytúženého polročného vysvedčenia, alebo ukončenia skúškového v zimnom, prípadne letnom semestri. Tak ako ste na tom vy? Dobehli ste úspešne do polovice trate?
Práve preto by som spokojne nazval študentov bežcami na polročné trate. V lete si chystáte svoje topánky, v septembri (a to sa týka nie len stredoškolákov) si ich obúvate a skláňate sa k štartovacej línii. Nikdy neviete, čo vám polrok, prípadne nový semester prinesie. V každom prípade sú to určite vedomosti, nové skúsenosti, známosti, ktoré na tejto trase vášho behu získate, prípadne dosiahnete. Občas sa môže stať, že sa v trati objaví nejaká tá prekážka, ale kto chce, hravo ju zvládne.
Tak na čo vlastne bežíme do tohto cieľa? Na to aby sme sa potešili z našich výkonov, na to aby sme sa posunuli ďalej a zlepšili tak svoju budúcnosť. Profesori sú len nejakými meračmi na našej trase behu, ktorí nám merajú naše výkony a usmerňujú nás správnym smerom. Vysvedčenie je tým pádom akýmsi prehľadom našich časov, ktoré sme zabehli za jeden polrok, prípadne semester.
Keby ste v tomto momente dostali ponuku, aby ste si zmenili svoju identitu ako by ste zareagovali? Prijali by ste túto ponuku, alebo by ste sa utiahli niekam do úzadia, aby ste si túto voľbu premysleli, prípadne by ste ihneď odmietli, pretože sa cítite dobre v tej koži v ktorej ste?
Ako dobre predpokladáte existujú len tri možnosti... Buď- alebo alebo stredná cesta, kedy prijatie alebo odmietnutie budete odkladať, pokiaľ sa nedostanete do vnútorného konfliktu. Totiž, ono sú obidve ponuky veľmi lákavé, čo značí, že aj jedna možnosť je prijateľná a prijateľná je aj tá druhá voľba.
Čo je vlastne zmena identity? Je to veľmi široký pojem, ktorý môže každý z nás chápať po svojom. Možno sa vlastne zmeniť od úplného základu, možno zmeniť svoje návyky, správanie, prípadne meno? V poslednej možnosti zmeny nevidím príliš veľký problém. Meno vám zmenia na mestskom úrade za určitý poplatok. Ale je to dostatočná zmena svojej identity?
Keď sa obzriete okolo seba, určite si popri dospelých ľuďoch všimnete aj deti. Kde sú tie časy, keď sa po ulici preháňali jedna mamička za druhou a spolčovali sa do určitých skupiniek, aby si čo najlepšie poradili, ktorá má na čo aký grif a podobne? Možno je to len z môjho pohľadu (keďže nie som rodič), ale podľa všetkého deti nám pomaly ale isto ubúda a pôrodnosť sa z roka na rok zmenšuje.
Je treba však rozlíšiť medzi psychickým a fyzickým vekom dieťaťa. Tých menších, ktorí nedočiahnu na bytové zvončeky je pomerne (vravím pomerne vzhľadom na predchádzajúce konštatovanie) veľa a nás, čo majú občas psychický vek tiež dosť nízky je tiež dosť veľa! Však si len spomeňte, kedy ste naposledy robili niečo, čo vás v spomienkach vrátilo do detstva.
Myslíte si, že každý máme v sebe tento inštinkt? Normálne mi je smiešne, keď už píšem niečo, čo je v spojení s inštinktom... Dosť veľa času som strávil nad štúdiom toho, aké má človek inštinkty a ostal som dosť prekvapený (možno pomocou inštinktu zvedavosti), keď som sa dozvedel, že moje snaženie bolo určitým spôsobom zmarené!
Pýtal som sa v úvode, či si myslíte, že každý má tento inštinkt. Odpoveď na túto otázku ani ja sám neviem, pretože občas mi pripadá, že niektorí ľudia sa tohto "pokladu" vzdali akosi predčasne, alebo ho jednoducho odložili bokom, prípadne sa ho snažia intenzívne ignorovať.
A čo to vlastne ten vyššie spomínaný pojem je? V psychológii motivácie sa uvádza (zámerne píšem SA uvádza, pretože na pamätanie mien nie som expert), že inštinkt bojovať je aktivovaný vtedy, ak je prerušené dosiahnutie iného cieľa, prípadne uspokojenie potreby. Myslím si, že táto definícia je každému dostatočne jasná a nemusím ju vysvetľovať ani pre tých, ktorým psychológia nič nehovorí.
