Deti a tí starší

Som unavený... Niekedy sa hodí skôr výraz šialene unavený! Ten, kto pracuje s ľuďmi a prichádza s nimi do každodenného kontaktu, tak vie o čom hovorím. Odoberajú tak neskutočne veľa energie a ešte ak sa objaví vhodná kombinácia hlúposti a bezohľadnosti, tak je dokonalý človek na svete. Nehovorím, že ja som bezchybný, ale niektorí by si mohli občas vstúpiť viac do svedomia a uvedomiť si, že aj my sme len ľudia, presne tak ako oni. Len, škoda o tom viac písať... Takže som unavený. Ale s dokonalým pocitom na duši.

Po robote (čuduj sa svete, ešte som mal chuť sa prechádzať!) som sa vybral na neďalekú zastávku pešo. Autobus spred obchodného domu mi ušiel o osem minút skôr. Zvyčajne je to moja chyba. Náhlim sa ako blázon a keď dobehnem na zastávku, trkne mi, že je týždeň a nie víkend a autobus ide o čosi skôr. V podstate som sa chcel aj prejsť, nebola až taká zima a čerstvý vzduch padol vhod. Potreboval som aj tak popremýšľať nad dnešným dňom.

This used to be a funhouse

Dážď... Dnes sa mi naskytol už druhý krát podobný pohľad. Opäť sedím na stoličke v kuchyni- pohľad upieram von balkónom, a vraciam sa, akoby sa udialo de ja vú, k tomu, čo som videl ráno. Tiež pršalo. Prvý júnový deň, deň detí, poznámky z ontogenetickej psychológie na stole, hrnček s čajom (aj keď by bodla káva) v nedohľadne a mačka niekde mimo. Pochmúrny čas na písanie, na učenie, premýšľanie... Človek nevie, čo by od radosti mohol robiť.

Zastavili ste sa a zamysleli ste sa dnes, že v podstate je to už pol rok v roku 2012? Uvedomili ste si ako veľmi rýchlo ten čas prešiel a vy ste prežili množstvo zmien? Určite nie... Však koniec koncov ani ja by som nebilancoval, keby som nepozrel do kalendára a všetko spätne nezhodnotil. V tejto dobe je smutné, že človek nemá čas ani na také jednoduché úkony ako premýšľanie. Zamyslite sa, kedy ste naposledy pasívne oddychovali a hodnotili svoj život. To pekné, menej pekné a všetko čo sa vám postavilo do cesty- či to malo význam alebo nie.