Život ako miniskladačka

Zamýšľali ste sa niekedy nad tým, čo znamenajú všetky tie veci, ktoré sa okolo vás dejú? Koľkokrát ste mysleli na to, prečo sú niektoré veci také ako sú a nie také akoby ste si ich práve v danej situácii predstavovali? Odpoveď na prvú otázku by bola asi taká, že určite áno! Viac menej každý z nás premýšľa o svojom živote, či už v súkromí alebo v spoločnosti. A koľkokrát? Určite to nebudete teraz počítať, pretože to bolo určite veľakrát.

Dosť často sa stretávam s ľuďmi, ktorí sa na mňa obracajú s ich problémami. Odhliadnuc od toho, že sa vás nespýtajú ani ako sa máte, alebo či nemáte vlastné problémy, ma radiť v takýchto situáciách celkom baví. Pri jednom rozhovore s kolegyňou v robote, sme dospeli k tomu, že aby človek robil psychológa, potrebuje mať na to povahu a hlavne odvahu! Pretože ak sa na vás budú hrnúť z každej strany nejaké problémy, je veľmi ťažké to zvládať, ak ste labilnej povahy. A práve o tom by som trošku chcel písať.

Veľa ľudí mi povedalo, že mám veľmi malé sebavedomie. Ja som samozrejme, ako každý človek, ktorému je to povedané, protestoval, že to nie je pravda! ALE ak sa pozriem za seba, vidím, že to skutočne tak bolo! Prečo píšem, že bolo?
Po veľmi dlhom čase som zistil, že všetky veci, ktoré sa okolo mňa udiali, mali predsa len svoj význam. Aj keď sa množstvo ľudí na mňa obracia s tým, že to čo robia, alebo to čo sa im stalo nemá žiaden význam, môžem ich ubezpečiť, že určite má! Ak sa pozriem na svoj vlastný život, nebyť pár ľudí, ktorí do mňa vlievali dôveru v seba samého, nebol by som tam kde som teraz. V podstate všetko mi postupne do seba zapadlo!

Istoty v živote

Včera bol ten deň, keď som mal znova voľno. Určite si viete, všetci, ktorí pracujete, predstaviť, aké je to nádherné byť doma, nič nerobiť, len tak oddychovať... Ale samozrejme voľno od práce netrvá večne a potom sa obadáte, že vlastne aj ten voľný deň je pominuteľný.


Ako som teda oddychoval, boli štyri hodiny poobede a v programe (čo sa často nestáva) nasledovali Simpsonovci. Niekedy som túto rozprávku priam nenávidel, mama ju pomenovala ako "žltačkové postavičky a pingpong očami". Vtedy som s ňou súhlasil. Ani neviem prečo, ale začal som ich pozerať, možno preto, aby som zahnal tie nezmyselné vízie nezmyselnej budúcnosti. Po hodine zábavy prišli Noviny o 17-tej, kde moderátorka ohlásila, že po zábave prichádza realita. A mala skutočne pravdu...

Donútilo ma to zamyslieť sa nad tým, či máme v živote skutočne nejaké istoty. Keď sa pozriete len na program televízií a nahliadnete do programových časopisov, ani v tom nemáte istotu, že sa ten program zo dňa na deň nezmení a časopis vás bude takpovediac na dve veci... Istota toho, že sa pozriete a vidíte, čo bude nasledovať sa rozplynula. To by ale nebolo vôbec katastrofálne, pretože bez televízie sa vyžiť dá! Dokonca aj bez správneho televízneho programu.
Ale keď si len jeden deň pozriete správy hocijakej televízie ostanete sklamaní. V súčasnej dobe všetky média ťažia z negativity správ a tým pripútavajú divákov k obrazovkám televízie. Nuž- a to vás prinúti zamyslieť sa nad tým, čo je v živote vašou skutočnou istotou... Je to zamestnanie? Sú to priatelia, rodina, prípadne (pre mnohých) sám Pán Boh. ON je určite istotou, ale o tom niekedy inokedy, aj keď by si určite zaslúžil vhodnejšie miesto, ako v článku o neistotách ľudstva.

Človek v dave

Prednedávnom som čítal v jednom psychologickom časopise článok s názvom "Človek v dave". Už podľa názvu sa asi dovtípite o čom asi bude reč. Ak by sa teraz každý z nás zamyslel nad tým, koľkokrát splynul s davom a zdieľal s ním myšlienky a názory, boli by sme prekvapení, ale mnohokrát.

Ibaže ak sa teraz znova zamyslíme, koľkokrát to bolo v dospelosti a koľkokrát v detstve, určite priznáte, že viackrát to bolo v tom detskom veku. Ako menší majú ľudia tendenciu priraďovať sa k určitej skupine ľudí, ktorá v niečo verí, prípadne majú rovnaký objekt obdivu alebo sú jednoducho len nejakými fanúšikmi na futbalovom zápase. Súčasťou davu sa stanete aj vtedy, ak napríklad cestujete linkovým autobusom, ktorý má pravidelný odchod napr. v pondelok o desiatej ráno. Lenže vaše emócie nie sú tak silné, keď ten autobus príde načas. Emócie sa zosilnia práve vtedy, ak autobus mešká o niekoľko minút a vy si premietate v hlave ako nestihnete dohodnuté stretnutie v inom meste. Vtedy začne byť viacero ľudí nervóznych a ste nervózny aj vy...

Čo tým chcel básnik povedať? Prekvapuje ma, že manipulácia sa objavuje aj v tomto čase. Myslím si, že väčšina ľudí, ktorí budú toto čítať prešlo už hranicou dospelosti a niektorí stále, aj napriek tej hranici, uznajú, resp. nebudú si chcieť priznať, že mnohokrát sa nechajú zmanipulovať. Bohužiaľ je to tak... Ak je človek silný jedinec, zastáva si svoj názor aj napriek tomu, žeby mal byť z danej skupiny vylúčený. No ak len slepo nasleduje vodcu davu a verí všetkým jeho slovám, je to smutné.