Ako isto viete, už dávnejšie som tu písal čosi o posunutých hraniciach v ľudských vzťahoch. Dnes pri počúvaní piesne od Zuzany Smatanovej- Prvý krok som prišiel na to, že človek si môže skladby interpretovať po svojom. Vlastne, aby som bol presnejší. Je jasné, že interpretácia skladby je na každom osobitne, ale v časoch najväčšej duševnej a vnútornej krízy sa tieto pocity zintenzívňujú. Že ako? Ak nerozumiete, možno vám vnesie do rozhodovania sa o tom, komu v živote podať a komu nepodať ruku práve toto drobné zamyslenie. Zamysleli ste v živote nad tým, komu vo svojom okolí najviac dôverujte a koho beriete, že existuje a viac sa s ním nezaoberáte? Niekedy nie je od veci pozrieť sa na svoje problémy z tohto hľadiska, pretože osobnosť- ako človek samotný, funguje ako bio- psycho- sociálny model a teda je ovplyvňovaný zdravím, svojou duševnou pohodou a samozrejme spoločnosťou, ktorá má nemalý vplyv na všetky predchádzajúce sféry.
"Namiesto všetkých vecí, čo chcú stáť vedľa mňa, postavím núdzový východ pre tých, čo u mňa neuspeli súkromne poradia zaklopať, nahlásiť príchod" (Zuzana Smatanová, 2011), touto slohou sa pieseň začína. Interpretácií je samozrejme mnoho, no z hľadiska ľudských vzťahov... Keď si vezmem do úvahy, koľko ľudí sa v poslednom čase okolo mňa správalo, tak, žeby som ich najradšej poslal do "núdzového východu"... Možno jeden, možno dvaja... A možno som to prestal pri čísle tri počítať (je to dosť vysoké číslo). Záleží samozrejme na samotnom človeku, koľko tých ľudí bude. Či sa nechá ovplyvniť obyčajnými rečami a či bude človeku dôverovať. Osobne si myslím, že od človeka, ktorého som k núdzovému východu postavil, budem vyžadovať aby sa ohlásil, keď niečo bude potrebovať. Tým že u mňa "zaklope" (a možno na nesprávne dvere) budem vedieť, že si treba dať na neho pozor. Totiž... Dôvera je vo vzťahu dvoch ľudí celkom dôležitá. A ak bude klopať a tváriť sa, že sa nič nedeje, znova u mňa taký človek neuspeje.
"Načo sú mi zábrany? Dnes sa už nenosia a podstatné zas uniká, je treba strážiť strážnika"... Celkom milá pasáž piesne, hm? Ľudia v poslednom čase strácajú akosi zábrany. Všímam si to a bohužiaľ je chybou, že aj ja sám. Neustále dokola dôverujem ľuďom, ktorí si to nezaslúžia a klopú na nesprávne dvere, ale prečo? Možno z toho dôvodu, že dnes sa "zábrany nenosia" a nikto nehľadí na to, čo sa stalo v minulosti a ako hlboko sa to človeka dotklo, totiž- podstatné zas uniklo a treba strážiť aj strážnika, ktorý by mal vlastne dávať pozor na to, aby niečo nebolo ukradnuté. Presne tak, ako keď si človek ukradne moju dôveru. Ukradne si ju, no neustále treba strážiť ako s ňou nakladá a v mnohých prípadoch zisťujem, že dosť biedne...
"Prvý krok je celkom istý. Musím mať svedomie aj ruky čisté a viac než lámanie chrbtových kostí, sa tu už nikomu nič vážne nestane" Pýtam sa, je potrebný komentár k refrénu piesni? Prvý krok zvyčajne musím spraviť ja a to spôsobom, ktorý sa nie každému pozdáva a obrniť sa voči dotieravosti ostatných.
Snáď už len ku koncu posledná sloha piesne- "Tri citové katastrofy, ma prosia o nocľah, nič čo by za niečo stálo. Vôbec si nezávidím, komu to povedať, spriaznených duší je málo" Väčšinou sa aj tak zlomená dôvera premietne na mojom svedomí. Trápi vlastne druhú stranu to, že stratila dôveru? Katastrofy sa mi znova vkrádajú do spánku ("... niečo je vo vzduchu, ja nosím si to do spánku...") Nakoniec však zistím, že tých ľudí, ktorým to môžem povedať je tak žalostne málo... No sú ochotní počúvať!
"Dnes všetko narovinu, potrebujem prestávku..." a tak sa to väčšinou aj končí. Po citovej búrke, ktorá prehrmí život človek potrebuje vydýchnuť, potrebuje vypnúť od okolia, potrebuje regeneráciu. Zvyčajne to tak bohužiaľ býva... Po zlých skúsenostiach je človek vyšťavený, má nechuť do života, nechuť komunikovať s okolím. Len škoda, že dotyčná osoba si to aj tak nikdy neuvedomí, pretože "klope na nesprávne dvere"...
Stáva sa niečo podobné aj vám? Pýtam sa, pretože chcem vedieť, či je do obdobím, ktorých prechádzam a pripúšťam si veci viac akoby boli potrebné, ale ide o normálnych obranný mechanizmus voči pokrytectvu, "riťolezectvu" a podobnému "-ctvu" ? Neviem, no jedno je isté. Od takých ľudí ruky preč a povinne oddeľovať to dobré od zlého. A prečo sa netváriť pred takými ľuďmi urazene a zničene? Pretože aj tak si svoju chybu neuvedomia a vy si pokazíte len celý svoj deň blbou náladou a premýšľaním nad tým čo mohlo byť a nie je. Tak to jednoducho v živote býva. Človek má len minimum spriaznených duší a ostatné treba jednoducho separovať a nebáť sa spraviť prvý krok...
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára