Pri počúvaní piesne od Johna Mayera- Waiting on the world to change som sa zamyslel nad tým, že v podstate všetci očakávame, kedy sa svet konečne zmení. Ibaže svet sám od seba nebude meniť svoju vlastnú tvár a v podstate musíme určiť smer tejto zmeny svojim vlastným konaním. Niekedy je to ale trošku menší problém, pretože všetci sme len obyčajní ľudia z mäsa a kostí a nedokážeme posunúť veci takým smerom, akoby sme sami chceli.
Bohužiaľ, alebo našťastie? Na túto otázku si musí odpoveď každý z nás sám, pretože ak chceme dosiahnuť v živote určite zmeny, musíme chcieť. Ale ak ich dosiahneme budeme spokojní?
V živote sa mi už pár krát stalo, že som sa snažil dostať sa z určitého pomyselného nulového bodu, trebárs vo vzťahu s iným človekom, ďalej a toľko som po tom túžil až sa to nakoniec podarilo. Osobne si myslím, že v tejto dobe je mnoho ľudí presvedčených, že všetko je možné urýchliť podľa toho, ako si oni zmyslia. Vôbec to tak nefunguje a aj k rozvoju najzákladnejšieho vzťahu medzi dvoma ľuďmi treba dostatok času, energie a určitého sebaobetovania. Ale vrátim sa späť k tomu, čo som spomínal.
Podarilo sa mi to, no s odstupom času som sa sám presvedčil, že to nebolo práve najlepšie riešenie. Ako u ľudí býva zvykom- ozvú sa len vtedy, ak niečo potrebujú. Táto ľudská vlastnosť ma rozčuľuje tak neskutočne, že v mnohých prípadoch nie som ochotný takéto priateľstvo strpieť a radšej to ukončím, alebo jednoducho si druhého človeka nevšímam. Presne tak to bolo aj v tomto prípade (posunutie vzťahu do inej roviny). Priateľský vzťah sa rozvíjal a trvá dodnes (neviem akým zázrakom, ale človek je asi dosť pobláznený tým, koľko energie do získania tej ktorej úrovne investoval a mal by sa ho zbaviť?) a s odstupom čase, pri rovnakých situáciách, keď chcem posunúť určité vzťahmi kamsi ďalej, poriadne zvažujem, či je to skutočne dobrý nápad.
Ľudská psychika je čarovná. Ak si na niečo zvykne, alebo sa v nej niečo zahniezdi, ťažko sa tejto myšlienky vzdáva. Koľkokrát vás zožierala myšlienka na druhého človeka? Ja osobne som človek, ktorý sa veľmi ľahko namotá na druhých ľudí a potom sa mu veľmi ťažko vstáva s pomyslením na to, že druhá strana (všetci ostatní) zotrvávajú v neaktivite. Potom po svete behá množstvo ľudí so sklopenou hlavou smerom k zemi a rozmýšľajú, čo voči danej osobe spravili zle, alebo či jednoducho má osoba záujem o priateľský vzťah s nimi.
Ak ste sa nad tým niekedy zamysleli aj vy, tak nemajte z toho ťažkú hlavu. Ako sa hovorí: " Koľko ľudí, toľko chutí!"... Ak aj očakávate, že budete s niekym kamaráti na život a na smrť a stále sa k tomu akosi druhá strana nemá, nevešajte hlavu. Niektorí ľudia si udržujú dostatočný odstup a všetko závisí od povahy druhého človeka, či si do svojej blízkosti pustí viac alebo menej ľudí. A možno práve vy, nezapadáte do jeho akejsi "siete", pomocou ktorej si vyberá ľudí s ktorými bude kamarát- priateľ alebo nebude. Občas je jednoducho lepšie nechať vzťahy na "otvorenej" úrovni a byť šťastný aj s tým málom, čo človek má.
Preto si kladiem otázku. Nie je niekedy nezmyselné a zbytočne zdĺhavé čakať na to, kým sa ten svet (či už celkovo okolo nás, alebo ten náš vlastný) zmení a budeme tam, kde sme chceli byť? Veľakrát sa ale človek z minulosti nepoučí a stále vstupuje do tej istej rieky. A bude čakať dovtedy, kým sa svet skutočne nezmení. Ale ktorým smerom? Je ťažké odpovedať si na tieto otázky, pretože ak človek sám nevie, ktorý smer to má byť, ťažko mu ho budú diktovať iní... Najlepšie je rozhodnúť rozumom a nenechávať to všetko, ako sa hovorí na výber srdca.
Držím vám palce, aby ste sa vždy vedeli rozhodnúť, ktorý smer to má byť a aby ste nečakali na to, kým sa ten svet sám zmení, ale aby ste tú zmenu vykonali vy sami, aby ste tou zmenou boli vy.
Nie je to lahké nevešať hlavu v tomto prípade si myslím :) každopádne pekný článok
OdpovedaťOdstrániťĎakujem za reakciu. Ja osobne viem, že to ľahké nie je, pretože človeku neustále "behajú" hlavou myšlienky na danú osobu. Viem to z osobnej skúsenosti, ale najlepším liekom na to je buď sa posnažiť vzťah zlepšiť, alebo v prípade, ak druhá strana odmieta a ako som spomínal nechce si nikoho pustiť do svojej blízkosti, resp. dosť selektuje koho si tam pustí, treba sa nad to povzniesť a nechať to plynúť. Určite to ľahké nie je, ale každý človek musí nájsť v sebe spôsob ako usporiadať myšlienky a zbaviť sa toho pocitu odmietnutia. Ide hlavne o tie pocity si myslím, že človek sa cíti byť odmietnutí a ak je v spoločnosti obľúbený, dosť ho to zasiahne. No je to o tom, ako sa k tomu postaví a či to dokáže "prežiť" a nechať to voľne plynúť. Treba sa však na to pozrieť z toho hľadiska, že to nie je jediný človek a v živote treba aj vzťahy na "oficiálnej" úrovni :)
OdpovedaťOdstrániťNo niektorí máme v priateľských vzťahoch extrémnu smolu :-) takže je to dosť ťažké na psychiku...najmä ten pocit samoty
OdpovedaťOdstrániťV tom prípade by nebolo na škodu prehodnotiť, čo bráni vo vytváraní a udržovaní týchto vzťahov... ;) Samota tiež nie je niekedy na škodu, ale niekedy obťažuje. Držím palce, pri nadväzovaní ďalších známostí :)
OdpovedaťOdstrániťSmola...alebo moja dobrota? neviem :-)
OdpovedaťOdstrániťČo je to smola? Relatívny pojem. V akom zmysle sa prejavuje? Nešťastie na správnych ľudí? ;) To ale smola nie je... Skôr by som povedal, že v tejto dobe je veľa ľudí dobrých a to sa v tomto svete dostatočne nedoceňuje. Aj na priateľov treba mať nos a vybrať si tých správnych, ktorý dobrotu nezneužijú, prípadne sa nenechať zneužívať. Mnoho ľudí nevie povedať asertívne NIE :)
OdpovedaťOdstrániťNemyslim si, ze clovek si moze dovolit vyberat dobrych priatelov. Je to prave rozum, ktory nam hovori, ze s tamtym chcem byt dobry kamarat, s tymto menej atd...Podla mna vsetko vychadza z vnutra od srdca, a len clovek moze byt vtedy stastny, ked berie co mu zivot ponuka. Nic netreba silit, lebo kamaratsvo nasilu nebude naozajstne. Iniciovanie priatelstva pochadza od obidvoch stran, podobne ako v partnerskom vztahu. Rozum je podla mna okrem ineho aj to, co nam hovori koho by sme chceli za priatela, vytvara nam iluzie kde by sme chceli byt a kym by sme chceli byt, pricom nas odvadza od skutocneho "ja". Takto sa clovek snazi stat niekym inym, kym v skutocnosti nieje. Preto podla mna treba pocuvat skor svoj vlastny pocit, ktory nam urcuje svoje srdce, pricom sa treba zbavit akychkolvek ocakavani inak pride sklamanie...
OdpovedaťOdstrániťZiadna odpoved? Ak som mimo tak daj vediet, som len vyjadril co si myslim, niesom odbornik ako ty.
OdpovedaťOdstrániťNie si mimo. Ďakujem za tvoju reakciu na článok. Ja beriem každý názor a v prvom rade by som rád povedal, že ani ja nie som odborník na vzťahy. To je odvážne tvrdiť... Myslím si, že každý je sám sebe odborníkom na vzťahy a sám musí vedieť, čo je dobré priateľstvo a čo nie je. O tom je vlastne aj článok, že každého život má svoje vlastné tempo a ako hovorím, každý si určuje s kým bude ten priateľ s kým nie a či s ním bude dobrý priateľ, alebo nie ;) V podstate je to tak ako hovoríš (anonym :) ), že človek sa vplyvom ľudí mení a to už rôznymi smermi a v podstate aj druhí ovplyvňujú akým smerom to bude.
OdpovedaťOdstrániťA ako píšeš, je samozrejmé, že priateľstvo je samozrejme inicializované z obidvoch strán a ako hovoríš, k životu treba aj ilúzie... Ale do akej miery? Ak druhá strana nie je aktívna a my stále dúfame, že sa vzťah vyvinie istým smerom, nie je to zlá ilúzia, ktorej by sme sa mali zbaviť, pretože nás zaťažuje? :)