Kvety vs. človek

Ja viem. Mal by som sa učiť. Počúvam to z každej strany a hlavne to počúvam vo svojej hlave, vo svojom vnútri, ktoré mi tak urputne hovorí, aby som sa konečne vypadol učiť sa a netrčal na tom balkóne. Denne mi myšlienka na to, koľko strán mi ešte ostáva napadne nespočetne veľa krát. Najhoršie na tom však je to, že počas skúškového si nemôžem ani poriadne vydýchnuť, pretože celý deň je iba o presedení v izbe a nasávaní informácií z papierov... Pravdu povediac... Už mi to tak trošku lezie na nervy. Keby som si nešiel za svojim cieľom a neustále sa nedvíhal na nohy z tej zúfalej pozície, že sa mi nič nechce a nemám chuť sa učiť, tak to asi zabalím, zbalím si svojim pár "švestek" a idem do sveta. Lenže drží ma tu viac ako len učenie...

Podstata všetkého je v balkóne. Komu by to bolo napadlo, že podstatou nejakého článku môže byť balkón. Je síce pravda, že nejde presne o objekt balkón, ale to čo som z neho videl a cítil. Okrem západu slnka, ktorý je už bežne poznačený panorámou panelákov (ktorá ma už po toľkých rokoch vôbec nevyvádza z rovnováhy) som tiež zacítil príjemný vánok, v ktorom sa niesla jemná kvetinová vôňa. Ktovie... Možno to boli skutočne kvety alebo to bola len dokonalá náhražka v podobe aviváže. Jedno je však isté. Upriamil som pohľad tam dole...



Pod balkóny samozrejme. Okrem veľmi veľkej buriny, ktorá vždy na jar vylezie tak nečakane, že mám pocit, akoby tam rástla už minimálne tri mesiace, sa v jej spleti objavujú aj drobné fialové kvietky. Kedysi sa tam absolútne nenachádzali. Objavili sa tam po tom, ako sme tieto kvety pestovali na balkóne- viete určite o letničkách. Mama každý večer poctivo oberala tieto kvety a keďže išlo o bioodpad (za iných okolností, iné veci z balkóna nevyhadzujeme!) hodila vždy, tieto drobné odumreté kvety medzi tú burinu. A čuduj sa svete! Kvety sa uchytili a rastú tam rok čo rok a postupne sa rozširujú na celý trávnik. Ako však prichádza leto, je nutné tento "porast" pokosiť a kvety na istý čas zmiznú. Je však prekvapujúce, že vždy sa tam, už asi tri roky za sebou, objavia.

Je to presne tak isto s ľuďmi. Nikdy neviete, kam vás hodia a vy budete nútení, aby ste tam zapustili korene. Je nutné, aby ste si brali živinu z tej pôdy presne tak ako tie kvety. Nastanú chvíle, kedy sa budete dusiť spleťou ostatných neprajníkov- spleťou buriny, ale vedzte, že vždy nájdete svoje slnko a vyslobodenie. Je zázračné ako niektorí ľudia ustoja rôzne podrazy. Presne tak ako keď kvety vykosia kosci a ostane tam len prázdne miesto, ako na bojisku. Presne tak ako v živote ľudí. Zamysleli ste sa niekedy nad tým, že zo začiatku ste utláčaní ostatnými, no neskôr, keď príde pád a "skosia" vás, vy ste schopní postaviť sa a zosilnieť? Zosilnieť natoľko, že je vás všade veľa a nikomu to neprekáža? Ak áno, tak vám gratulujem. Ste silné osobnosti a niekto nad vami neustále bdie. Niekto, kto vás do tej buriny pred tým hodil a donútil vás "plávať", prípadne ako v tomto príklade rásť...

Tak čo? Zamysleli ste sa nad tým? Je milé pozorovať z balkóna, ako sa na večer hlavičky fialových kvetov vytratia, no ráno... Ráno budú znova vo svojej kráse čakať na slnko, ktoré sa na nich bude pozerať zvrchu a oni budú silnieť. Vydržia aj napriek tomu, že čoskoro budú skosené. Skosené presne tak ako sa to často stáva v živote ľudí, keď vám nohy "podkosia" tí od ktorých by ste to nečakali. Ale práve tí, ktorí sú, ako som spomínal, silné osobnosti sa znova postavia a ukážu svoju silu. Presne tak ako to more kvietkov pod našim balkónom!

P.S.: Zamýšľali ste sa niekedy nad tým, aké zázračné je mať okolo seba pár ľudí, ktorí vás vždy vedia postaviť na nohy a ochrániť vás pred tým, aby vás nikto neskosil? Ak nie, tak máte na to ešte možností veľa. Vedzte ale, že takých ľudí, ktorí vedia podržať v situáciách je narozdiel od kvietkov ako šafranu. Tak si ich vážte!